Proza - obvezno besedilo 2017/18

VERONIKA ŠIKULOVÁ

PETRICHORT

(Slovart 2016)

            Predstavte si, je júl, prázdniny, skoro ráno, všade je ešte ticho, len vtáčence sú už hore a zasadajú, no ešte nie je teplo, ba dnes pofukuje aj vietor, a ja vám píšem septembrový fejtón.  ... Neraz som sama sebe načmárala a poslala do budúcnosti list. Len aby sa akože vedelo

            Nikdy som tieto listy nenašla, ale dobre si na niektoré z nich pamätám. Najviac listov by som mala dnes dostať od Veve zamilovanej. Vtedy som si, samozrejme, predstavovala že objekt mojej nešťastnej lásky, ten nevšímavý plavovlasý slepý blázon Marián, sa raz spamätá, otvorí očia odrazu zistí, že ja som taká utajená krásavica, a začne ma milovať, ba že si ma neskôr vezme aj za ženu a budeme mať kopec, aj dva kopce detí a tramtarará, ja raz čosi-kdesi nájdem list od seba šestnásťročnej, nešťastne zamilovanej Veve, v ktorom píšem o tom, ako mnou Marián pohŕda, ako ma nechce a nevšíma si, ale napriek tomu všetkému, aký je krásny a modrooký, ako sa v Senci predo mnou producíruje s inými dievčatami, ale ja sa naňho vôbec nehnevám,  no a on si ten list prečíta, zalejú ho potoky, ba more sĺz a našu prekvitajúcu lásku to len upevní. Tých zamilovaných listov bolo niekoľko a chvalabohu všetky sa tuším kamsi stratili, zatiaľ mi ich našťastie žiadny poštár nedoručil a ja len dúfam, že ich  nehodil do schránky Mariánovi, o ktorom už  zo desať rokov neviem, čo s ním je. Prenasledovala som však toho chudáka tri či štyri roky, každé leto, deň čo deň, nedala mu pokoja, štvala som naňho svoje kamošky a potom som ich, chudery, upodozrievala, že aj ony milujú môjho Mariána, žiarlila som aj na topiaci sa asfalt, po ktorom prešiel, na žlto-červené drevené stoličky v seneckom bufete, na studenú kofolu (moja obľúbená bufetová hra, že ktovie, či som už niekedy pila presne z tohoto pohára, či ma ten pohár pozná... A pil z neho môj Marián?), na zelenkavú lepkavú zmrzku u automatu a vodu z hrdzavého hydrantu, ktorú pili všetci plavčíci.

            Marián aj s bratom Vladom každý rok plavčíkovali v Senci , okolo nich roje dievčat, v rozhlase Sklíčka dotykov, neďaleko požičovňa vodných bicyklov a člnov , no a ešte ďalej, na lavičke, jej veličenstvo ja aj s kamoškami, tutovka, keby sa topil, zachránim ho. Sedávala som tam aj v daždi s babičkiným kvietkovaným parazólom. Keď mi mama nenechala na stole peniaze na autobus do Senca (Nejdeš nikam, upratuj!), ubzikla som a vybrala sa nebojácne stopom. Taká som zamilovaná a unavená z toho kúpaliska aj slnka, z kofoly, vody , z tých Sklíčok..., že večer čo večer sa vlečiem domov ako z roboty. Z času na čas si sadnem a napíšem Mariánovi list. Puškinova Tatiana je oproti mne úplná chudera, šuviks! Väčšinou ich však posielam iba sebe, do budúcnosti.  Sebe a Mariánovi. Toť minule som našla čierno-biely ploský kamienok, ktorý držal v ruke, keď sa so mnou zhováral. Keď ho odhodil, prestala som ho počúvať a sústredene som hľadela do prachu, že aha,  talizman, poklad, budeš môj! Maturovala som s ním v peračníku. Ozaj, kde je ?

            Alebo iná moja veľká láskal! Tatuško!  Ak si dobre spomínam, v nejednom z tých nedoručených listov vystupuje v hlavnej úlohe. Naši sa vtedy rozvádzali, z času na čas nás tatko  aj so sestrou vzal do Senca na kupko. Najradšej by som sa bola niekde prepadla od hanby. Lebo zatiaľ čo moja láska Marián bol plavčík, moja najväčšia láska, tatuško, bol úplný kúpaliskový maniak. Teda, po prvé, plný kufor auta mal plaviek a vlhkých farebných osušiek v rôznom stave rozkladu, akože čo keby sa náhodou niekde vyskytla nejaká voda, v ktorej sa dá plávať, okamžite tasil plavky... Po druhé, vždy sme si niesli na kupko strašne, ale naozaj strašne veľa jedla, všelijaké syry, salámy, a klobásy, paštétu, zastavili sme sa u babičky v Bernolákove, a tá nám nabalila zo desať kíl marhúľ  a prezretých hrušiek, misu ríbezlí, a my sme to všetko terigali so sebou, vyzerali sme, akože čakáme ešte ďalších dvadsať ľudí, Agáte stálôe úpadala káro deka a sto uterákov a vôbec, všetko to bývalo nejaké ovláčené, obe sme zápasili s nákladom jedla, lebo náš tato si niesol iba okuliare a noviny a navigoval nás ako generál...  ...a po tretie! , tatovo Natri mi chrbát, Verona! Dodnes mám pred sebou ten jeho chrbát ako mapu! Čo sme sa ho obe nanatierali a namasírovali! A nielen na kúpalisku.  ako malým dievčatkám nám dovolil po ňom chodiť, prechádzať sa ako po chodníku a akože ho to bolí, kričal jaj, jaj a och, a my sme z toho mali náramnú srandu, úplne sme šaleli. Aj to natieranie bral ako masáž. Tuto, tuto hore, na krku, rozotri mi to! No a potom sme na tom kupku  takí natretí sedeli a jedli, tato sa zo dva razy namočil, obyčajne na nič nemal chuť, naopak, ešte sa prešiel popri stánkoch s jedlom a voľačo si tam skôr zo zvedavosti ako od hladu dal, ba priniesol aj nám, akože ochutnať, jesť sme museli len my, ustavične sme kutrali v tom našom koši s jedlom, zospodu sa tam vynárali rôzne rozmliaždené prekvapenia, rozlievali sme okolo seba malinovku , Marián sa na mňa posmešne oškleboval, vedľa neho dve ochechule v bikinách... Nikdy som nenabrala odvahu ukázať Mariána nášmu srandovnému tatovi. Keď sme šli do vody, tatovi pukali kolená. Aj ráno mu pukávali. A naša Agáta bývala taká opálená ako kreolka. všetko nám však voňalo ako nubian. Po štvrté, príchodom domov, do Modry, sa náš zápas s jedlom neskončil, lebo náš tato  nás vyhodil z auta pre domom so slovami, icte už s tým jedlom  do rici...

            Žalovávala som sama sebe do budúcnosti, ako sa tí naši nevedia dohodnúť, ako sa rozvádzajú, a že ma nechce Marián... Dodnes si pamätám, že som si predstavovala, ako si to raz všetko budem veľká čítať.